AKO SOM IŠLA NA DREVO ...

..... nie do lesa!

..... nie na kúrenie!

Z vianočného ničnerobenia som už bola celkom unavená. A tak, deň pred Silvestrom som si povedala(teda moja hlava povedala):

Hore z gauča , ide sa na vzduch. Telo ležiace na tom gauči nereagovalo,veď nevládalo .

Dobre teda, dopozerám film v televízií a pôjdem.

Po hodke sa prekonávam, vstávam (film skončil, a ten trápny akože zábavný program je v polovici) a rýchlym pohľadom cez okno kontrolujem počasie.

MRAZIVÉ ale VYHOVUJÚCE (myslím si)

Mám plán: ...vybehnem iba do záhrady na kontrolu, pozriem ryby v jazere. Nebudem predsa v takej kose dlho trpieť. Hrubý dlhý rolák, kožušinová bunda, čiapka,šál a rukavice. Naobliekaná ako keby som mala stráviť zimu na Sibíri vyrážam von.

Po pár metroch si dávam dolu z rúk rukavice a povoľujem ten hrubý ružový šál.

Spoza mrakov vykuklo slnko a mne bolo jasné, že to je ideálne počasie na bicyklovanie.

Naposledy som na ňom sedela možno v auguste, keď sme išli s mužom do blízkej pizzérie na jednu špenátovú a jednu štipľavú.

Tak fajn. Idem si  k Váhu nazbierať to naplavené drevo, o ktorom vyprávam už dva mesiace.

Hrubý ružový šál putuje do koša (ale niééé smetného), čiapka tiež a bundu rozopínam. Tečie mi totiž pot po chrbte.

Drevo kam sa pozrieš. Krásne,vyhladené, poznačené zubom času, vody a kameňov.

Chcem to všetko, chcem to hneď.

Naplnila som košík a zobrala ešte do ruky dlhý konár.

Toľko nápadov mi koluje v hlave ..... vešiak, domček, srdce

... a nazbierala som si za hrsť šípok

No to trvalo kým som sa dostala k tej vode na to drevo.

(asi aj šesťdesiat minút odkedy som vstala z gauča)

S POZDRAVOM

jazmínna